Regeneračné cetrum ezofit

Autor pri práci

Cez obrazy Milana Špaka môžeme nahliadnuť do jeho vnútorného chrámu a zažiť pokoj

Keď sa ponára do interiérov duše, pociťuje nekonečnú hĺbku večnosti

Krajina ako sakrálny priestor, to je videnie Milana Špaka. Cez jeho obrazy môže človek nahliadnuť aj do svojho vnútorného chrámu a zažiť ten pokoj, ktorý vyžarujú.

Milan Špak navštevoval rôzne výtvarné školy a po uzavretí štúdia prijal učiteľské miesto v Škole úžitkového výtvarníctva. Býva v drevenici v Hačave a po svojich svetobežných cestách počnúc Amerikou, Indiou, Nepálom, Anglickom či Írskom, sa rád ponorí do ozajstnej, prírodnej hmly, keď má všetko difúzne tvary a objekty sa vynárajú len pomaly a postupne.

Jedno z indiánskych prísloví hovorí: Keď ráno vstaneš, poďakuj sa za ranné svetlo, za svoj život a silu. Poďakuj za jedlo a radosť zo života. Ak nevidíš dôvod prečo by si mal ďakovať, dávaj vinu sám sebe.

"Ako by to vychádzalo z môjho srdca, v tom je povedané všetko," tak hlboko sa Milan Špak stotožňuje s predchádzajúcim citátom. Každý deň "cestuje" do svojho vnútra v meditačných prechádzkach prírodou, ktorá je mu taká blízka a má ju tak blízko. Ak priestor zahalí hmla, v interiéri lesa sa ponára do interiérov svojej duše, aby pocítil nekonečnú hĺbku večnosti. Taký les akoby skrýval skryté pravdy, ktoré sa aj u človeka vynárajú iba vtedy, ak kráča dopredu, za svetlom.

Na mnohých obrazoch Milana Špaka nájdeme stromy. Sú v rôznej farebnej kompozícii a z niektorých akoby zvučali tóny. "Strom je pre mňa symbolom vyrovnaného života. Hlavu má v oblakoch, ale korene pevne v zemi," vecne sa vyjadrí Milan. Fenomén hmly, svetelné efekty, ktoré rezonujú s prírodou, tečúce rieky, akoby sa za nimi skrývali bytosti, ktoré im dávajú život. Na obraze, ktorý autor nazval Spasiteľ, modrá bytosť v modrej ploche so široko roztiahnutými krídlami chce zharmonizovať nevedomosť či zmätok, kvôli ktorému často nevidíme čistotu a vesmírny poriadok.

Aj stromy majú auru

Každý strom má svoje biopole, tak ako ho má človek. A je celkom jedno, ak to nazveme inak, napríklad aura. Vzájomné prekrývanie biopolí vytvára z lesa vibrujúci celok, človeku privodzuje istú náladu. Vŕba sa odjakživa považuje za smutnú, jedľa za vznešenú, breza za veselú, lipa za komunikatívnu. Účinok stromu, jeho vplyv sa dá transformovať aj prostredníctvom obrazu. Stromy s previsnutými vetvami - vŕba, breza, buk, osika - vyvolávajú nostalgickú náladu. Oválna koruna borovíc, dubov a líp inšpiruje k rozjímaniu. Guľatá koruna javora, jaseňa a jablone zvyšuje činorodosť.

V cykle obrazov nazvaný "ajkrajiny" sa objavujú postavy. "Každý, kto si ho pozrie, sa môže stotožniť s postavou, ktorá tam je. Postava vytvára v obraze príbeh, ale ten je otvorený vlastnej interpretácii diváka," priblíži tento motív autor.

Otvorené vedomie

Proces tvorby môže byť rôzny a aj motívy tvorcu sú všelijaké. Milan Špak sa nerozpakuje priznať, že pred maľovaním si celkom cielene a vedome privodzuje stav otvoreného vedomia. Niekedy prichádza sám od seba, myšlienka na Boha je spojená s prvým dotykom štetca. "Chcel by som byť štetcom v rukách Boha. Ale musím ešte všeličím prejsť, ak chcem, aby sa tak stalo," priznáva Milan.

S duchovnými zážitkami Milan Špak spája aj noc strávenú v lese: "Je to niečo ako dar, keď je človek zrazu akoby nahý, je tu len on a ticho. Také ticho, z ktorého môže začuť hlas svojho vnútra." Chvíľami môže vnímať aj bzukot, piskot, kvákanie, pišťanie, trilkovanie či húkanie, aj keď je zahrabaný v spacáku s očami upretými na kosák Mesiaca alebo akurátny spln. Ráno sa prejde po zarosenej tráve a občas sa ponorí do rieky. V tom všetkom je očista, ak to chce človek takto prijímať a ešte aj hlbšie rozvíjať v niektorom zo svojich rozjímaní.

Pravda ako potrava duše

Morálne posolstvo Milana Špaka je spojené s osobnou skúsenosťou: "Od detských rokov som som za daždivých dní prenášal dážďovky z asfaltu do trávy. Mám pocit vďačnosti ku všetkému, čo nás obklopuje, prieči sa mi každé plytvanie, každé zneužívanie čohokoľvek. Je to neúcta k darom Zeme. Základné náboženské a etické postoje akými sú pokora či vďačnosť treba kultivovať. A začať treba od seba."

V mnohých dielach súčasných maliarov sa vyplavuje taký pohľad na svet, kde z kontrastov dobra a zla vyčnieva iba to negatívne, ktoré potom žiari všade, kde sa obraz s podobným motívom dostane. U Milana Špaka nenájdeme nič, čo by nevibrovalo čistým vnútorným pohľadom a zážitkom. Je v nich skrytá pravda, ako potrava duše.

Lea Gallová pre denník košický Korzár - Večer 18.4.2008 - Čarokruhy